Jdi na obsah Jdi na menu
 


Harry vybehol späť do svojej izby práve včas, aby z okna videl, ako auto Dursleyovcov odchádza od domu a vchádza na cestu.
Na zadnom sedadle, medzi tetou Petúniou a Dudleym, bol vidieť Dedalusov klobúk. Auto zatočilo na konci Privátnej cesty doprava, jeho okná sa v práve zapadajúcom slnku zablýskali, a potom bolo preč.

Harry zodvihol Hedviginu klietku, svoj Blesk, batoh, naposledy sa rozhliadol po svojej neobvykle upratanej izbe a potom sa pomaly vydal späť dole do haly, a tam si k spodnému schodu odložil klietku, metlu a batoh. Rýchlo sa stmievalo a hala bola plná večerných tieňov. Bolo to zvláštne, stáť tu a vedieť, že odtiaľto odchádza naposledy. Pred pár rokmi, keď tu bol sám, zatiaľ čo sa Dursleyovci odišli kamsi zabávať, bola každá hodina samoty výhrou.

Vtedy sa tu len zastavil, keď si predtým odniesol z ľadničky niečo na zub, a potom sa vydal na poschodie, zahrať sa na Dudleyho počítači, alebo si zapnúť televízor a prepínať kanály podľa svojej chuti.

Keď myslel na tie zvláštne časy, vyzeralo to skoro, ako keby myslel na brata, ktorého dávno stratil.

„Nechceš sa tu ešte raz porozhliadnuť?“ spýtal sa Hedvigy, ktorá stále ešte trucovala s hlavou pod krídlom.

„Už sa tu nikdy neukážeme. Nechceš si zapamätať tie staré dobré časy? Treba táto rohožka. Dudley na nej plakal, keď som ho zachránil pred dementormi. Nakoniec sa ukázalo, že mi za to bol vďačný, verila by si tomu?
A minulé leto, keď Dumbledore prešiel skrz vchodové dvere…“

Harry na moment stratil súvislý prúd svojich myšlienok a Hedviga mu s tým očividne nechcela pomôcť, zato stále sedela s hlavou pod krídlom. Harry sa k vchodovým dverám otočil chrbtom.

„A tu Hedviga,“ – Harry otvoril dvere pod schody – „tu som spával! Vtedy si ma ešte nepoznala – páni, tá miestnosť je malá, už som úplne zabudol…“

Harry sa rozhliadol na naskladané topánky a dáždniky, mysliac, ako sa ráno čo ráno prebúdzal a sledoval spodnú stranu schodov, ktoré často zdobil pavúk, či dva. To boli dni, keď ešte nevedel nič o svojej pravej identite, skôr, ako zistil, že jeho rodičia zomreli, alebo skôr, než zistil, prečo sa okolo neho deje toľko zvláštnych veci. Ale Harry si stále pamätal sny, ktoré ho prenasledovali, dokonca aj dnes – zmätené sny plné zelených zábleskov a raz – strýko Vernon skoro nabúral auto, keď ten sen Harry zmienil – aj o lietajúcej motorke…


Náhle sa niekde z blízka ozvalo ohlušujúce burácanie. Harry sa prudko vzpriamil a buchol si hlavu o nízky dverný trám.
Zanadával tak, ako to väčšinou robil jeho strýko Vernon, dobehol do kuchyne, zatiaľ čo si držal hlavu a vykukol z okna do záhrady.

Vyzeralo to, ako keď sa temnota a vzduch chvejú. Potom, jedna po druhej, sa začali zjavovať postavy, ako prestávalo fungovať ich splývacie zaklínadlo. Celej scéne dominoval Hagrid, ktorý mal na hlave helmu a okuliare a sedel obkročmo na obrovskej motorke s pripojeným čiernym bočným vozíkom. Ostatný ľudia okolo neho zostupovali z metiel a v dvoch prípadoch dokonca aj z čiernych okrídlených koní.

Keď Harry otvoril zadné dvere, vpadol doprostred medzi nich. Keď mu Hermiona padla okolo krku, začali jej tiecť slzy šťastia.
Ron ho poklopkal po chrbte a Hagrid preniesol: „Všetko dobré, Harry? Môžeme letieť?“
„Rozhodne,“ povedal Harry a pokukoval po všetkých. „Ale nečakal som, že vás bude toľko!“

„Zmena plánu,“ zahučal Divooký, ktorý držal dva preplnené batohy a jeho magické oko sa magickou rýchlosťou otáčalo od temnej oblohy k domu a záhrade. „Poďme sa skryť, než si to všetko povieme.“

Harry ich všetkých zaviedol do kuchyne, kde sa všetci smejúci a zhovárajúci posadili na stoličky, na tetinu, lesklo vydrhnutú podlahu, alebo sa opreli o jej čistočisté prístroje – Ron, dlhý a štíhly, Hermiona, so svojimi dlhými vlasmi zviazanými v chvoste na chrbte, Fred a George, ich úsmev bol úplne totožný, Bill, hrozne zjazvený a s dlhými vlasmi, pán Weasley, s jeho detinskou tvárou, začínajúcou plešinou a okuliarmi mierne nakrivo, Divooký, oblečený do bojového, jednonohý, s jeho jasne modrým magickým okom rotujúcim v očnej jamke, Tonksová, jej krátke vlasy mali jej obľúbený jasne ružový odtieň, ošedivený Lupin, Fleur, krehká a úžasná s dlhými strieborne blonďavými vlasmi, Kingsley, holohlavý, so širokými ramenami, Hagrid, s jeho divoko rastúcimi vlasmi a briadkou, zhrbený, aby si neudrel hlavu o strop, Mundungus Fletcher, malý, špinavý, vypadajúci ako zbitý pes, s očami hnedými a sklopenými a so zlepenými vlasmi. Harryho srdce s pohľadom na nich len žiarilo šťastím. Bol za každého z nich neskutočne vďačný, dokonca aj za Mundungusa, ktorého, keď naposledy stretol, chcel uškrtiť.


„Kingsley myslel som, že strážite muklovského premiéra?“ zvolal cez celú miestnosť.


„Na jednu noc sa bezo mňa zaobíde,“ povedal Kingsley, „Ty si dôležitejší.“


„Harry, vieš čo sa stalo?“ povedala Tonksová z posedu na automatickej práčke a zdvihla naňho svoju pravú ruku. Leskol sa na nej prsteň.


„Vzali ste sa?“ vykríkol Harry a pozrel na Lupina.


„Je mi ľúto, že si tam nemohol byť, bolo to veľmi skromné.“
„To je úžasné, gratu- “
„Dobre, dobre, o tom sa porozprávame neskôr,“ zaburácal Moody cez hurhaj, ktorý vypukol, a v kuchyni sa rozrástlo ticho.


Moody položil svoje batohy na zem a obrátil sa na Harryho. „Ako ti Dedalus pravdepodobne povedal, museli sme upustiť od plánu A. Pius Thicknesse prešiel na druhú stranu, čo je pre nás veľký problém. Z pripojenia tohto domu k Hop-šup práškovej sieti, umiestnenia prenášadla sem, alebo asistovaného premiestňovania sem či von urobil skoro ten najhorší zločin. To všetko v mene tvojej ochrany, aby zabránil Veď-vieš-komu sa k tebe dostať. Úplne nezmyselne, pretože to už robí kúzlo tvojej matky.

To, čo v skutočnosti urobil, bolo zabránenie v tom, aby sme ťa odtiaľto dostali bezpečne.“
„A druhý problém je, že ešte stále nie si plnoletý, čo na tebe zanecháva Stopu.“


„Ja ne- “
„Stopa, tá Stopa!“ povedal Divooký netrpezlivo. „Ide o kúzlo, ktoré zisťuje magickú aktivitu v okolí mladších sedemnástich rokov. Tak ministerstvo prichádza na to, že neplnoletí čarujú! Ak ty, alebo ktokoľvek okolo teba, použije akékoľvek kúzlo, aby ťa odtiaľto dostal, bude o tom Thicknesse vedieť a tým pádom aj Smrťožrúti.“

„Nemôžeme ale čakať, kým príde k zrušeniu Stopy, pretože v tú chvíľu, keď budeš mať sedemnásť, prídeš o všetku obranu, ktorú máš od svojej matky. V skratke: Thicknesse si myslí, že ťa zahnal do kúta, v ktorom sa budeš chovať slušne.“
Harry nemohol robiť nič iné než súhlasiť s tým neznámym Thicknesseom.
„Takže, čo budeme robiť?“

„Použijeme jediné spôsoby, ako ťa preniesť, ktoré Stopa nedetekuje pretože pre ich použitie nie je potrebné použiť akékoľvek kúzla: metly, testrály a Hagridovu motorku.“


Harry v tom pláne videl trhliny, ale držal jazyk za zubami, aby na to Divooký mohol prísť sám.


„Čo je dôležité vedieť: kúzlo tvojej matky sa preruší iba za dvoch podmienok: budeš mať sedemnásť a, “ Moody pohodil rukou po kuchyni – „tomuto miestu už nebudeš hovoriť domov. Ty, tvoja teta a strýko ste si dnes v noci zvolili každý svoju cestu, čoho výsledkom je, že už nikdy nebudete žiť spolu, je to tak?“

Harry prikývol.


„Takže keď teraz odídeš, nebude už cesty späť a kúzlo sa preruší vo chvíli, keď sa dostaneš dosť ďaleko. Sme radšej pre to, aby sa prerušilo skôr, ako čakať, kým Ty-vieš-kto príde a zmocní sa ťa vo chvíli, keď ti bude sedemnásť.“


„Jediná vec, ktorá nám hrá do kariet, je, že Ty-vieš-kto nevie, že ťa dnes v noci sťahujeme.
Na ministerstvo sme vyslali falošnú stopu, myslia si, že ťa nebudeme sťahovať až do trinásteho.
Ale, stále tu hráme s Ty-vieš-kým, takže sa nemôžeme spoľahnúť na to, že by tomu dátumu uveril. Poveril niekoľko Smrťožrútov, aby v tejto oblasti strážili oblohu, keby náhodou. Takže sme vybrali dvanásť domov v okolí, na ktoré sme uvalili naprosto identické ochrany.
Teraz všetky vyzerajú ako to miesto, na ktoré ťa chceme schovať, všetky majú nejakú spojitosť z Rádom: môj dom, Kingsleyho dom, Mollynej tetušky Muriel, … verím že si to pochopil.“

„Áno“ povedal Harry, nie úplne pravdivo, pretože stále v celom pláne videl medzeru.


„Pôjdeš k rodičom Tonksovej. Hneď, ako budeš v zóne ochranných kúziel, ktoré sme na ich dom uvalili, budeš môcť použiť prenášadlo do Brlohu. Máš nejaké otázky?“


„Ehm – áno,“ povedal Harry. „Možno najskôr nebudú vedieť, do ktorého z tých dvanástich domov mierime, ale nebude to jasné vo chvíli“ – rýchlo očami všetkých prepočítal – „keď nás štrnásť poletí k rodičom Tonksovej?“

„Ach.“ povedal Moody, „zabudol som ti povedať to najdôležitejšie. Všetkých štrnásť nás nepoletí k rodičom Tonksovej. Dnes v noci poletí oblohou sedem Harry Potterov, každý bude mať spoločnosť, každý poletí do jedného bezpečného domu.“


Zo svojho plášťa vytiahol Moody flaštičku čohosi, čo vyzeralo ako bahno. Nemusel hovoriť žiadne ďalšie slová, Harry zvyšku plánu ihneď porozumel.


„Nie!“ povedal nahlas a jeho hlas sa niesol celou kuchyňou ako ozvena. „V žiadnom prípade!“


„Hovorila som im, že sa k tomu takto postavíš,“ povedala Hermiona zo samoľúbym potešením.
„Ak si myslíte, že nechám šesť ľudí riskovať ich životy -! “

„ – pretože to je prvý krát pre všetkých z nás,“ povedal Ron


„Toto je iné, tváriť sa, že som to ja – “
„No, nikomu z nás sa to nepáči, Harry,“ povedal Fred vážne. „Predstav si, že sa niečo pokazí a my zostaneme navždy divne šľachovitý.“


Harry sa ale nezasmial.
„Nemôžete to urobiť, kým nebudem spolupracovať, potrebujete, aby som vám dal svoj vlas.“
„Tak tým plán padá,“ povedal George. „Zrejme nemáme šancu z teba dostať jediný kúsok vlásku, pokiaľ nebudeš spolupracovať.“

„Jasné, nás trinásť proti jednému, ktorý ešte nesmie ani používať kúzla, nemáme šancu,“ povedal Fred


„Vtipné,“ povedal Harry „naozaj smiešne.“
„Ak bude musieť prísť na radu sila tak príde,“ zahučal Moody, jeho kúzelné oko sa teraz chvelo v očnej jamke.


Oko sa sústredilo na Harryho. „Všetci prítomní sú dospelí a sú pripravený niesť tie riziká.“
Mundungus pokrčil ramenami a zaškeril sa. Magické oko sa naňho natočilo tak, že pozeralo skrz Moodyho hlavu.

„Tak už žiadne dohady. Čas beží. Chcem pár tvojich vlasov, chlapče, hneď teraz.“
„Ale to je šialené, nie je treba – “


„Nie je treba!“ zavrčal Moody. „S Ty-vieš-kým a polovičkou ministerstva na jeho strane? Potter, ak budeme mať šťastie, naláka ho falošná stopa a bude sa ťa snažiť získať až trinásteho, ale nie je blázon, aby nenechal aspoň jedného alebo dvoch Smrťožrútov strážiť terén, presne to by som urobil ja. Pokiaľ pôsobí kúzlo tvojej matky, nemôžu sa k tebe alebo k tomuto domu dostať, ale už čoskoro pôsobiť prestane a oni vedia, čo majú robiť. Naša jediná šanca je odlákať ho. Ani Veď-vieš-kto sa nemôže rozdeliť na sedem častí.

Harry zachytil Hermionin pohľad a zapozeral sa neprítomne do steny.


„Takže Potter, bol by ste taký láskavý a podal mi pár svojich vlasov?“
Harry sa pozrel na Rona, ktorý naňho pozeral s pohľadom, hovoriacim, „Jednoducho – to - urob.“


„Hneď teraz!“ zabručal Moody


Zatiaľ čo naňho všetci pozerali, zdvihol Harry ruku ku svojej hlave, chytil pár svojich vlasov a trhol.


„Dobre,“ povedal Moody, dokríval sa k nemu a pritom otvoril flaštičku s elixírom. „Sem s tým, prosím.“


Harry pustil svoje vlasy do toho bahnistého roztoku. V momente, keď sa vlasy dotkli jeho povrchu, zmenil sa elixír na jasne žiarivé zlato.


„Ach, vyzeráš chutnejšie než Crabbe a Goyle, Harry,“ povedala Hermiona skôr, ako zachytila Ronove zdvihnuté obočie, načo mierne očervenela a rýchlo dodala, „Veď vieš, čo tím myslím – Goylov elixír chutil ako uhlie.“ „Dobre, falošní Potterovia, zoraďte sa, prosím, tu,“ povedal Moody.


Ron, Hermiona, Fred, George a Fleur sa zoradili pred lesknúcim sa drezom tety Petúnie.
„Jeden nám chýba,“ povedal Lupin.

„Sem,“ povedal Hagrid mrzuto, zdvihol Mundunguse za zátylok a pustil ho priamo za Fleur, ktorá zvraštila svoj nos a zaradila sa medzi Freda a Georga.


„Som vojak, skôr som bol ochranca,“ povedal Mundungus.


„Nechaj si to,“ zahučal Moody. „Ako som ti už povedal, ty bezchrbtový červ, ak sa stretneme s nejakým Smrťožrútom, bude tento chcieť Pottera získať, nie zabiť. Dumbledore vždy hovoril, že Ty-vieš-kto bude chcieť skoncovať s Potterom sám. Ochrancovia sú tí, ktorí sú v ohrození a môžu mať obavy, že ich Smrťožrúti zabijú.“


Mundungus nevyzeral veľmi istý, ale Moody už medzitým vyťahoval zo svojho habitu pol tuctu pohárov veľkosti čajovej šálky, rozdal ich a potom do každého z nich nalial časť všehodžúsu.
„Tak všetci naraz…“

Ron, Hermiona, Fred, George, Fleur a Mundungus sa napili. Všetci zalapali po dychu, uškľabli sa, hneď, ako im elixír doputoval do hrdla a zrazu sa ich rysy začali rozťahovať a prebublávať ako horký vosk. Hermiona a Mundungus vyrástli, Ron, Fred a Geroge sa zmenšili, stmavli im vlasy, Hermione a Fleur sa ako keby pretiahli lebky dozadu.


Moody nevyzeral prekvapene a dal sa do uvoľňovania povrazov na veľkých vreciach, ktoré so sebou priniesol. Keď sa narovnal, stálo pred ním šesť Harry Potterov, syčiacich a fučiacich.
Fred a George sa otočili k sebe a povedali si navzájom „sakra – sme rovnakí!“
„Neviem, ale myslím, že stále vyzerám lepšie,“ povedal Fred, keď si prezeral svoj odraz v kanvici.


„Tfuj,“ povedala Fleur, keď sa prezrela v odraze na dvierkach mikrovlnky, „Bill, nepozeraj sa na mňa, som škaredá.“

„Pre tých z vás, ktorým sú vaše súčasné šaty veľké, som niečo priniesol,“ povedal Moody a ukazoval na prvé vrece, „a podobne naopak. Nezabudnite na okuliare, v bočnej taške ich je šesť. A keď sa oblečiete, kufre máte v druhom vreci.“


Skutočný Harry si pomyslel, že toto je snáď tá najzvláštnejšia vec, ktorú kedy videl, a to že videl naozaj zvláštne veci. Sledoval, ako sa šestoro identických kópií prehrabuje vo vreciach, vyťahuje šaty, nasadzuje si okuliare a odkladá ich vlastné veci nabok. Už ich skoro chcel požiadať aj o to, aby trochu viac rešpektovali jeho súkromie, keďže sa všetci začali beztrestne vyzliekať, určite oveľa odvážnejšie, keď ukazovali jeho telo, než ako by to zvládli so svojím.


„Vedel som, že Giny o tom tetovaní klame,“ povedal Ron, keď sa díval dole na svoju holú hruď.
„Harry, ty teda vidíš hrozne,“ povedala Hermiona, keď si nasadila okuliare.
Akonáhle sa obliekli, vzali si falošné Harryho batohy a sovie klietky so snehobielymi sovami z druhého vreca.

„Dobre,“ povedal Moody, hneď, ako sa sedem oblečených, s okuliarmi a kuframi ovešaných Harry Potterov postavilo pred neho. „Rozdelíme si to takto: Mundungus bude cestovať so mnou na metle -“


„Prečo mám letieť s Vami ja?“ zanadával si Harry stojaci najbližšie pri zadných dverách.
„Pretože si ten, na ktorého musíme dávať pozor,“ zavrčal Moody a s istotou, že sa jeho oko nepohlo z Mundungusa, pokračoval, „Arthur a Fred -“


„Ja som George,“ povedalo dvojča, na ktoré Moody ukazoval. „To nás nedokážete rozlíšiť ani keď sme obaja premenení na Harryho?“


„Pardon, Georg - “


„Len si z Vás robím srandu, naozaj som Fred - “


„Dosť už blbnutia!“ zavrčal Moody. „Ten druhý, Fred, George, alebo kto vlastne si, pôjde s Remusom. Slečna Delacourová-“


„Fleur zoberiem na testrálovi,“ povedal Bill. „Nemá rada metly.“
Fleur si za neho podišla a pritom sa zatvárila tak, že Harry dúfal, že sa už nikdy tento výraz na jeho tvári neobjaví.


„Slečna Grangerová s Kingsleym, opäť na testrálovi-“
Hermiona podišla ku Kingsleymu, len sa na ňu pokojne usmial. Harry vedel, že ani Hermiona nemá rada metly.


„Takže už zostávame len mi dva, Ron,“ povedala Tonksová veselo a pri svojim mávaní sa buchla o tetine kvety.
Ron ale nevyzeral tak natešene, ako Hermiona.


„A ty ideš so mnou, Harry, je to dobre?“ povedal Hagrid a vyzeral trochu nedočkavý. „Pôjdeme na motorke, metly a testrálovia neunesú moju váhu, chápeš. Tu na sedačke už nie je moc miesta, takže pôjdeš vo vozíku.


„To je super,“ povedal Harry nie príliš pravdivo.


„Myslíme si, že ťa Smrťožrúti budú čakať, že poletíš na metle,“ povedal Moody, ktorý zrejme uhádol, ako sa Harry cíti. „Snape mal dosť času povedať im všetko, na čo nikdy predtým nebol čas, takže ak narazíme na Smrťožrútov, verím, že si vyberú toho Pottera, ktorý bude na metle cítiť ako doma. Takže dobre,“ pokračoval, zaviazal vrece s vecami falošných Potterov a vydal sa naspäť k dverám. „Asi do troch minút by sme mali odletieť. Nemá zmysel zamykať zadné dvere, Smrťožrútov to vonku nezdrží, ak ťa sem prídu hľadať. Tak poďme...“


Harry si rýchlo vzal svoj ruksak, blesk, Hedviginu klietku a vydal sa za ostatnými do temnej záhrady.

Zo všetkých strán začali lietať ľuďom do rúk metly, Kingsley už pomohol Hermione na testrála, takisto ako Bill Fleur. Hagrid stál pri svojej motorke s nasadenými okuliarmi.


„To je ona? To je Siriusova motorka?“
„Presne ona,“ povedal Hagrid a pozeral pritom na Harryho. „A keď som s ňou šiel naposledy, Harry, vošiel si sa mi na jednu ruku!“


Harry si nemohol pomôcť, ale cítil sa ponížený, keď si sadal do vozíka. Ron sa na neho pozeral, keď ho uvidel sedieť tam, ako dieťa na kolotoči v elektrickom autíčku. Harry si uložil ruksak a metlu pod nohy a Hedviginu klietku medzi nohy. Bolo to extrémne nepohodlné.

„Arthur ju trošku vylepšil,“ povedal Hagrid, nedbajúc na to, jak nepohodlne sa musel Harry cítiť. Posadil sa obkročmo na motorku, ktorá sa trochu prehla a zaryla sa niekoľko centimetrov do zeme. „Teraz dokáže pár trikov. Tento bol môj nápad.“ Ukázal svojím tlstým prstom na tmavo-červený gombík vedľa tachometra.

„Buď prosím opatrný, Hagrid,“ povedal pán Weasley, ktorý stál pri nich a držal svoju novú metlu. „Ešte stále si nie som istý, že či to bolo rozumné a určite by si to nemal používať mimo nebezpečenstva.


„Tak dobre,“ povedal Moody. „Všetci sa pripravte, chcem, aby sme vyštartovali naraz, inak bude všetka snaha na zmätenie nepriateľa zbytočná.“


Všetci pokývali hlavami, že rozumejú.


„Teraz sa drž pevne, Ron,“ povedala Tonksová a Harry len spozoroval, ako sa Ron previnilo pozrel na Lupina, keď chytal Tonksovú okolo pásu. Hagrid nakopol motorku, tá zarevala ako drak a bočný vozík začal vibrovať.


„Veľa šťastia všetkým,“ zakričal Moody. „Uvidíme sa za hodinku v Brlohu. Vyrazíme na tri... Raz... dva... tri!“


Motorka začala neskutočne revať a Harry cítil, ako sa vozík naklonil. Ako rýchlo stúpali k nebesiam, mierne sa mu zahmlili oči a vlasy za ním viali. Okolo neho sa do vzduchu vznášali metly a za testrálmi bolo vidieť len ich dlhé mávajúce chvosty. Harryho nohy, natlačené vo vozíku s Hedviginou klietkou a jeho ruksakom, boli už otlačené a začali drevenieť. Bolesť už bola taká silná, že sa zabudol naposledy pozrieť na dom číslo 4 na Privátnej ceste. Keď sa pozrel cez bok vozíka, nedokázal už rozoznať, ktorý dom to vlastne bol.


A potom z ničoho nič, boli obklopení. Minimálne tridsať zahalených postáv, akoby zavesených vo vzduchu, sformovalo obrovský kruh, doprostred ktorého vlietli všetci členovia Rádu.
V tej chvíli sa zo všetkých strán ozval krik, objavovali sa záblesky zeleného svetla... Hagrid zareval a motorka sa vo vzduchu prevalila. Harry stratil prehľad, kde sú. Nad ním boli svetlá z pouličných lámp, okolo neho sa ozýval krik a on sa len tlačil k stene vozíka, aby zostal nažive. Hedvigina klietka, Blesk a ruksak mu prekĺzli pomedzi kolená...
„Nie – POMOC!“


Metla sa roztočila, ale on len tak tak zvládol chytiť remienok svojho ruksaku a vrch klietky, načo sa motorka opäť obrátila na správnu stranu. Na sekundu sa mu uľavilo, ale potom sa opäť objavil záblesk zeleného svetla. Sova zakričala a spadla na spodok klietky.
„Nie – NIE!“


Motorka naraz vyrazila dopredu, keď Hagrid preletel ich kruhom, stihol Harry zahalených smrťožrútov len tak tak zaregistrovať.
„Hedviga – Hedviga!“


Ale sova ležala nehybne a žalostne na spodku klietky, skoro ako nejaká hračka. Nemohol ju vziať k sebe a jeho záchrana bola pre ostatných najdôležitejšia. Obzrel sa cez rameno a uvidel hromadu ľudí postupovať, zelené svetlo svietiť, jeden pár ľudí na metlách sa vznášal stále vyššie a vyššie, nedokázal ale povedať kto to bol.


„Hagrid, musíme sa vrátiť späť, musíme sa vrátiť späť!“ kričal cez hromový rev motora vyťahujúc svoj prútik, Hedviginu klietku napchal k podlahe a odmietal veriť, že bola mŕtva.

„Hagrid, OTOČ TO!“


„Moja práca je dostať ťa odtiaľto, Harry!“ kričal Hagrid a pridal plyn. „Zastav – ZASTAV!“ kričal Harry, ale keď sa pozrel znovu späť, preleteli okolo jeho ucha dva záblesky zeleného svetla. Štyria Smrťožrúti opustili kruh, prenasledovali ich a mierili svoje kúzla na Hagridov chrbát.

Hagrid zabočil, ale Smrťožrúti nasledovali ten istý kurz. Harry sa musel skloniť do vozíka, aby sa skryl pred všetkými tými kúzlami, ktorých intenzita vzrastala. Skúsil sa otočiť a zakričal „Mdloby na Vás!“ a z jeho vlastného prútika vyrazil prúd červeného svetla, čím medzi Smrťožrútmi, ktorý sa kliatbe pokúsili vyhnúť vytvoril medzeru.

Drž sa pevne Harry, toto na nich zapôsobí!“ zakričal Hagrid a Harry sa pozrel hore práve včas, aby videl Hagrida stláčať zelený gombík pod ukazovateľom paliva. Z výfuku vyrazila čiara, pevná čierna čiara. Harry len videl, ako sa v strede oblak rozpína.

Traja Smrťožrúti stihli uhnúť, ale štvrtý nemal také šťastie. Zmizol z výhľadu a potom bolo vidieť len, ako vyzerá ako balvan, jeho metla bola rozbitá na kúsky. Jeden z jeho kolegov spomalil, aby ho zachránil, ale nebolo ho vidieť - ako sa Hagrid predklonil cez volant a stúpil na plyn, vyrazila z výfuku ďalšia temná vlna.


Z prútikov dvoch ostávajúcich Smrťožrútov cez Harryho hlavu stále prilietalo čím ďalej viacej smrtiacich kliatob. Mierili na Hagrida. Harry na oplátku vysielal ďalšie ochromujúce kliatby : červené a zelené pruhy svetla sa uprostred neba zrážali a vyrábali plno iskier, ktoré Harrymu pripomínali ohňostroje a muklovia zospodu nemohli mať vôbec poňatia, čo sa deje...

„Drž sa Harry, ideme ďalej!“ zakričal Hagrid s stlačil druhý gombík. Teraz z výfuku vymrštila obrovská sieť , ale Smrťožrúti boli na ňu pripravení. Nielen to , že sa jej zvládli obletom vyhnúť, tretí, ktorý pôvodne zachraňoval štvrtého, sa do nej síce zachytil, ale potom sa naraz objavil za dvoma jeho kolegami a potom všetci traja prenasledovali motorku a všetci traja po nej hádzali kliatby.

„Toto ich dorazí, Harry, drž sa pevne!“ zakričal Hagrid a Harry videl, ako zatlačil celou svojou rukou do purpurového gombíka pod tachometrom.


S nezameniteľným hlučným revom vyšľahol z výfuku plameň dračieho ohňa, dobleda rozžiarený a modrý a motorka vystrelila vpred ako guľka so zo zvukom krútiaceho sa kovu. Harry videl Smrťožrútov, ako sa vyhýbajú smrtiacej plamennej stope a v tú istú chvíľu sa vozík začal osudne kývať. Jeho kovové spoje s motorkou sa silou akcelerácie začali trhať.


„To je dobré, Harry!“ kričal Hagrid , ktorého sila vzduchu na motorke položila. Nikto teraz neriadil a vozík sa začal pod silou vzduchu krútiť.
„Zvládam to, Harry, neboj sa!“ jačal Hagrid a z vnútorného vrecka svojho kožuchu vytiahol kvetinami posiaty ružový dáždnik.


„Hagrid! Nie! Nechaj to na mňa!“
„REPARO!“

Ozvala sa ohlušujúca rana a vozík sa od motorky oddelil úplne. Harry zrýchlil vpred, hnaný silou motorky, a potom začal klesať ...
V zúfalstve na svoj vozík Harry namieril prútik a zakričal: „Wingardium Leviosa!“

Vozík sa vznášal ako korok vo vode, neriaditeľný, ale aspoň zostal vo vzduchu. Na oslavu ale nemal ani pol sekundy, pretože sa za ním zjavili ďalšie a ďalšie kliatby. Traja Smrťožrúti ho začali obkľučovať.

„Idem za tebou, Harry!“ kričal Hagrid z temnoty, ale Harry cítil, ako vozík začína opäť klesať. Hoci pokrútený ako len nízko mohol byť, pokúsil sa namieriť do stredu prilietajúcich postáv a zakričal, „Impedimenta!“


Kúzlo vrazilo prostrednému Smrťožrútovi do hrudníku. Na moment sa ten muž úplne rozpľasol vo vzduchu, ako keby narazil na neviditeľnú prekážku. Jeden z jeho kolegov do neho takmer vrazil…

Potom sa vozík začal prepadať naozaj prudko a posledný Smrťožrút vyslal kliatbu tak blízko Harryho, až sa ten musel skloniť pod hranu vozíku, až si skoro o roh sedadla vyrazil zub…
„Už letím, Harry, už letím!“


Veľká ruka chytila Harryho za zadnú časť jeho oblečenia a vytiahla ho z klesajúceho vozíku späť na sedadlo motorky. Harry si uvedomil, že sedí opäť za Hagridom. Ako začali stúpať, preč od dvoch zostávajúcich Smrťožrútov, vypľul Harry krv z úst, namieril prútik na padajúci vozík a zakričal, „Confringo!“

Vedel, že Hedvigu to bude bolieť, ale ako vozík vybuchol, najbližšieho Smrťožrúta to zrazilo z metly a odhodilo z dohľadu. Jeho spoločníci odleteli späť a stratili sa tiež.
„Harry, je mi to ľúto, moc ľúto,“ bedákal Hagrid, „Nemal som skúšať opraviť to sám, hej, už nemám medzi kúzelníkmi čo robiť…“


„To nie je problém, len proste leť!“ zakričal Harry k Hagridovi, keď sa z tmy vynorili ďalší dvaja Smrťožrúti a s každým momentom sa približovali.

Ako začali opäť lietať vzduchom kliatby, začal Hagrid kľučkovať a uhýbať sa. Harry vedel, že Hagrid neskúsi sám znovu použiť drakoletiaci gombík, keď Harry sedí tak voľne. Harry vyslal na ich prenasledovateľov omračujúce kúzlo, ale prakticky ich nezdržal. Vyslal na nich ďalšie blokovacie kúzlo – najbližší Smrťožrút zabočil, aby sa tomu vyhol, na čo mu skĺzla jeho kapucňa a pri ďalšom červenom záblesku omračujúceho kúzla Harry uvidel neprirodzene bledú tvár Stana Simlička… Stana…


„Expelliarmus!“ zakričal Harry.
„Je to on, to je on, to je ten pravý!“

Výkrik zahaleného Smrťožrúta zasiahol Harryho aj cez hromovo hučiaci motor motorky: V ďalšom okamihu odpadli obaja prenasledovatelia späť a stratili sa z dohľadu.


„Harry, čo sa stalo?“ burácal Hagrid. „Kam sa stratili?“
„Ja neviem!“


Ale Harry sa obával – zahalený smrťožrút kričal „to je ten pravý!“ Ako len to mohol vedieť? Uprene zízal do prázdnej temnoty a cítil nebezpečie… Kde to vlastne boli?
Posunul sa v sedadle dopredu a sadol si tak, aby bol tvárou vpred a chytil sa zadnej časti Hagridovho kabátu.

„Hagrid, použi ešte raz ten drakoletiaci gombík, poďme sa odtiaľto rýchlo dostať!“
„Tak sa drž pevne, Harry!“


Opäť sa ozvalo ohlušujúce jačiace burácanie a z výfuku vyrazil bielo-modrý oheň. Harry cítil, ako sa posúva dozadu na tom mále, ktoré pre neho na sedačke zostalo. Hagrid sa posúval späť, smerom k nemu, sťažka udržal ruky na riadidlách…

„Myslím, že sme ich striasli, Harry, myslím, že sme to zvládli“ zakričal Hagrid.
Ale Harry spokojný nebol. Sadol na neho strach a obzeral sa okolo seba vľavo a vpravo po prenasledovateľoch, o ktorých vedel, že musia prísť… Prečo ustúpili? Jeden z nich mal stále prútik… „To je on, ten pravý…“ To povedal práve potom, čo sa pokúsil odzbrojiť Stana…


„Už sme skoro tam, Harry, už sme to skoro zvládli!“ kričal Hagrid.


Harry cítil, ako motorka mierne klesá, aj keď svetlá na zemi stále vyzerali ako hviezdy.
Potom ho začala neskutočne páliť jeho jazva – bolo to ako oheň. Na oboch stranách motorky sa objavil jeden Smrťožrút a dve vyslané smrtiace kliatby ho minuli o milimetre a odhodili mierne dozadu…

A potom ho Harry uvidel. Voldemort letel ako dym nesený vetrom, bez metly alebo testrálu, ktorý by ho niesol, jeho hadia tvár žiarila v temnote, jeho biele prsty opäť zdvíhali prútik…
Hagrid zakričal od strachu a zatočil motorku do zvislého smeru. Ako holý boj o život pripadalo Harrymu vysielanie omračujúcich kliatob náhodne do divokej noci. Potom za sebou uvidel poletovať telo a vedel, že jedného z nich zasiahol, chvíľku nato sa ale ozvala rana a z motoru vyrazili iskry. Motorka sa začala prepadať vzduchom v špirále, úplne neovládateľná…


A opäť sa za nimi začali objavovať záblesky zeleného svetla. Harry nemal poňatia, ktorá strana je „nahor,“ ktorá „dolu,“ jeho jazva ho stále pálila. Čakal, že každú sekundu zomrie. Zakrytá osoba na metle bola pol metra od neho, videl, ako zdvíha ruku…

„NIE!“
S výkrikom hnevu uvidel Harry, ako sa Hagrid a Smrťožrút strácajú z dohľadu, keď ich spoločná váha bola na jednej metle extrémna…


Sotva zvieral padajúcu motorku svojimi kolenami, Harry začul Voldemorta zakričať „JE MÔJ!“
Bolo po všetkom. Nevidel a nepočul, kde Voldemort je. Pred očami odletel preč ďalší Smrťožrút a Harry len započul „Avada—“

Bolesť v Harryho jazve ho donútila zavrieť oči, načo jeho prútik začal takmer sám kúzliť. Cítil, ako ho jeho ruka obklopila ako magnet, skrz napoly zavreté oči videl, ako z prútika vytryskol prúd zlatého svetla, začul, ako niečo prasklo a potom len niekto nahnevane skríkol. Posledný Smrťožrút vrieskal, Voldemort kričal „NIE!“ Harry si zrazu uvedomil, že má nos centimeter od drakoletiaceho gombíka. Stlačil ho voľnou rukou a motorka vystrelila do vzduchu ďalšie plamene a vyrútila sa priamo k zemi.

„Hagrid!“ zakričal Harry a držal sa, čo mu sily stačili. „Hagrid…! Accio Hagrid!“


Motorka len zrýchlila a blížila sa k zemi. S tvárou na riadidlách nevidel Harry nič, ako len vzdialené svetlá, ktoré sa zväčšovali a blížili a blížili. Bolo isté, že narazí do zeme a on s tým nemohol nič spraviť. Za ním sa ozval ďalší výkrik: „Tvoj prútik, Selwyn, daj mi tvoj prútik!“
Vycítil, že je Voldemort niekde poblíž, skôr, ako ho uvidel. Keď sa pozrel na bok, zistil, že pozerá do červených očí a bol si istý, že to bola posledná vec, ktorú kedy uvidel: Voldemort, ktorý sa ho pokúša znovu zabiť…

A potom zrazu Voldemort zmizol. Harry sa pozrel pod seba a uvidel tam Hagrida, rozplesknutého na zemi. Ledva vládal otočiť riadidlá tak, aby do neho nenarazil, všetkou silou stlačil brzdu, ale s ohlušujúcim nárazom, ktorý roztriasol zem nablízku, vletel do rybníka plného bahna…

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář