Konečne pravda. Harry ležal tvárou pritlačenou na zaprášený koberec pracovne, kde, ako si kedysi myslel, sa dozvie tajomstvo víťazstva a konečne pochopil, že mu nie je súdené prežiť. Jeho úlohou bolo pokojne prísť do otvorenej náruče Smrti. Po ceste mal pretrhať zostávajúce nite Voldemortovho života, takže až by sa nakoniec stretol s Voldemortom a ani nezdvihol prútik k obrane, koniec bude jasný a úloha, ktorá mala byť splnená v Richardovej úžľabine, bude splnená: ani jeden nemôže žiť, pokiaľ druhý zostáva nažive. 

Srdce mu v hrudi zbesilo tĺklo. Aké zvláštne, že pri hrozbe smrti mu srdce bilo omnoho silnejšie a statočne ho držalo pri živote. Ale čoskoro bude musieť prestať. Jeho údery boli spočítané. Koľko ešte zostáva času, kým naposledy prejde hradom a prejde na školské pozemky a potom do lesa?

Ako tak ležal na zemi, obliala ho hrôza, s tým všetkým pohrebným búšením v jeho vnútri. Bolí smrť? Veľakrát si myslel, že už sa to stane a unikol, avšak nikdy naozaj nemyslel na umieranie ako také: jeho vôľa žiť bola vždy oveľa väčšia ako strach zo smrti. Napriek tomu mu teraz nenapadlo zmiznúť, utiecť pred Voldemortom. Vedel, že je po všetkom a jediné, čo zostávalo, bolo to podstatné: umieranie.

Keby tak zomrel tej letnej noci, keď opustil číslo štyri na Privátnej ceste naposledy, keď ho zachránil prútik so vznešeným perom vtáka fénixa! Keby zomrel rovnako ako Hedviga, dostatočne rýchlo, aby si neuvedomil, čo sa vlastne stalo! Alebo keby mohol vlastným telom zastaviť lúč vyslaný z prútika na niekoho, koho miloval ... teraz dokonca závidel smrť svojim rodičom.

Chladnokrvná chôdza k svojej vlastnej skaze však vyžaduje iný druh statočnosti. Mierne sa mu triasli prsty a on sa ich snažil ovládnúť, napriek tomu, že ho nikto nevidel; obrazy na stenách boli do jedného prázdne.

Pomaly, veľmi pomaly sa posadil a ako to urobil, cítil sa viac živý a vnímal svoje telo viac ako kedykoľvek predtým. Prečo nikdy nedocenil zázrak vlastnej existencie, že má mozog, nervy a búšiace srdce? Bude po všetkom... alebo aspoň on toto opustí. Dýchal pomaly a zhlboka a ústa a hrdlo mal suché, rovnako ako oči.

Dumbledorova zrada ako keby ani nebola. Samozrejme, že tu bol vyšší úmysel; Harry bol akurát príliš nerozumný, aby si to pripustil. Nikdy nepochyboval, že Dumbledore chcel, aby žil. Teraz videl, že dĺžka jeho života závisela od toho, ako dlho mu potrvá zničiť všetky horcruxy. Dumbledore mu dal túto úlohu a on poslušne odsekával putá, ktoré k životu viazali nielen Voldemorta, ale aj jeho samého! Aké elegantné, žiadne ďalšie zmarené životy, len úloha pre chlapca, ktorému tak či tak bolo súdené zomrieť, ktorého smrť nebude žiadnou pohromou, ale len ďalším úderom Voldemortovi.

Dumbledore vedel, že Harry neutečie, že bude pokračovať až do konca, i keď to bol jeho koniec, pretože sa obťažoval ho poriadne poznať, že? Dumledore vedel, rovnako ako Voldemort, že Harry nedovolí, aby za neho zomrel niekto ďalší, keď zistil, že má moc to ukončiť.

 Obrázok Freda, Lupina a Tonksovej, ako ležia mŕtvi vo Veľkej sieni, sa mu znova predral do mysle a na chvíľu skoro nemohol dýchať: Smrť bola netrpezlivá...

 Ale Dumbledore ho precenil. Sklamal: had prežil. Jeden horcrux, ktorý Voldemorta drží pri živote, zostane i po Harryho smrti. Ale aspoň niekomu uľahčí cestu. Premýšľal, kto by tak mohol... Ron a Hermiona vedia, čo treba urobiť, samozrejme... preto Dumbledore chcel, aby sa zveril ďalším dvom... keby naplnil svoj osud o niečo skôr, oni mohli pokračovať...

Ako dážď na okno dopadali tieto myšlienky na tvrdý povrch nezvratnej pravdy, ktorou bolo, že musí zomrieť. Ja musím zomrieť. Musí to skončiť.

 Ron a Hermiona akoby boli na míle ďaleko v nejakej vzdialenej krajine; akoby sa od nich oddelil už dávno. Nebude žiadne lúčenie ani vysvetľovanie, o tom bol presvedčený. Na túto cestu sa nemohli vydať spoločne a ich pokusy ho zastaviť by akurát premárnili drahocenný čas. Pozrel na staré zlaté hodinky, ktoré dostal k svojim sedemnástym narodeninám. Z času, ktorý mu Voldemort poskytol, aby sa vzdal, vypršala takmer polhodina.

Postavil sa. Jeho srdce tĺklo proti rebrám ako zbesilý vták. Možno tušilo, že sa mu kráti čas, možno sa snažilo ešte pred koncom stihnúť všetky údery, ktoré malo predpísané na celý život. Ani sa neobzrel, keď zavrel dvere pracovne.

 Hrad bol prázdny. Cítil sa ako duch, ako keby už zomrel. Ľudia z obrazov sa stále neobjavili vo svojich rámoch; celé miesto bolo desivo tiché, akoby sa všetok zostávajúci život sústredil vo Veľkej sieni, kde boli všetci mŕtvi a ich pozostalí.

Harry cez seba prehodil neviditeľný plášť, zostúpil niekoľko poschodí a nakoniec schádzal po mramorovom schodisku do Vstupnej haly. Možno v kútiku duše chcel, aby ho niekto zbadal, vycítil a zastavil, ale plášť bol ako vždy nepreniknuteľný, dokonale, a tak bez prerušenia prišiel až k hlavným dverám.

 A potom doňho takmer vrazil Neville. Ako jeden z dvojice, ktorá prechádzala okolo, niesol telo. Harry na neho pozrel a pocítil tupý úder do žalúdka: Colin Creevey, i keď neplnoletý, sa musel prešmyknúť naspäť rovnako, ako to urobili Malfoy, Crabbe a Goyle. Mŕtvy vyzeral ešte drobnejší.

 „Vieš čo? Zvládnem ho sám, Neville,“ povedal Oliver Wood, prehodil si Colina cez plece a niesol ho do Veľkej siene.

 Neville sa na chvíľu oprel o zárubňu a utrel si rukou čelo. Vyzeral ako starý muž. Potom sa znovu vydal do tmy, aby priniesol ďalšie telá.

 Harry sa krátko obzrel naspäť do Veľkej siene. Okolo sa motali ľudia, aby si neprekážali, pili, kľačali vedľa mŕtvych, ale nevidel nikoho zo svojich milovaných, ani stopa po Hermione, Ronovi, Lune, Ginny alebo kohokoľvek z Weasleyovcov. Dal by všetok zostávajúci čas za to, aby sa na nich mohol naposledy pozrieť; ale mal by potom vôbec silu, aby od nich svoj pohľad odtrhol? Takto to bolo lepšie.

Znovu vykročil a vyšiel von do tmy. Boli skoro štyri ráno a na školských pozemkoch panovalo mŕtve ticho, akoby aj ony zadržovali dych a čakali, či dokáže urobiť, čo musí.

 Harry sa pohol smerom k Nevillovi, ktorý sa skláňal na ďalším telom

 „Neville.“

 „Dočerta, Harry, skoro som dostal infarkt!“

 Harry zo seba stiahol plášť: z ničoho nič mu napadla myšlienka, zrodená z túžby mať stopercentnú istotu.

 „Kam to ideš sám?“ opýtal sa Neville podozrievavo.

 „To je súčasť plánu,“ povedal Harry. „Musím niečo urobiť. Počúvaj – Neville –“

 „Harry!“ Neville sa náhle vydesil. „Harry nehodláš sa mu vydať?“

 „Nie,“ zaklamal Harry bez problémov. „Samozrejme, že nie... toto je niečo iné. Ale možno budem chvíľu mimo. Vieš o Voldemortovom hadovi, Neville? Má obrovského hada ... hovorí mu Nagini...“

 „Áno, počul som ... čo je s ním?“

 „Treba ho zabiť. Ron a Hermiona to vedia, ale v prípade, že by ...“

 Táto hrozivá možnosť ho vydesila a on nemohol ďalej hovoriť. Ale po chvíli sa opäť pozbieral: toto bolo nutné, musí byť ako Dumbledore, zachovať chladnú hlavu, poistiť sa, aby ďalší pokračovali. Dumbledore zomieral s tým, že traja ľudia vedia o horcruxoch; teraz Neville zaujme Harryho miesto: stále zostanú tri osoby, ktoré môžu pokračovať.

 „V prípade, že by boli – zaneprázdnení – a ty by si mal možnosť – “

 „Mám zabiť toho hada?“

 „Zabi toho hada,“ zopakoval Harry.

 „Dobre, Harry. Inak si v pohode, že áno?“

 „Som v poriadku. Ďakujem, Neville.“

 Keď chcel Harry znovu vykročiť, Neville ho chytil za zápästie.

 „My všetci budeme ďalej bojovať, Harry. Vieš to?“

 „Áno, ja...“

 Koniec vety odsekla vlna dusivého pocitu, ktorý zabránil Harrymu pokračovať. Ale Nevillovi to neprišlo čudné. Potľapkal Harryho po ramene, pustil ho a šiel hľadať ďalšie telá.

 Harry si znova obliekol plášť a kráčal ďalej. Neďaleko sa niekto pohyboval a skláňal sa nad postavou ležiacou doluznačky. Bol od nej niekoľko stôp, keď si uvedomil, že to je Ginny.

 Zastavil. Krčila sa nad dievčaťom, ktoré šepkalo a volalo matku.

 „Už je dobre,“ povedala Ginny. „Je to v poriadku. Dostaneme ťa dovnútra.“

 „Ale ja chcem domov,“ zašepkalo dievča. „Ja už nechcem bojovať!“

 „Ja viem,“ povedala Ginny a hlas sa jej zlomil. „Všetko dobre dopadne.“

 Harrymu prebehol mráz po chrbte. Chcel vykríknuť do tmy, chcel, aby Ginny vedela, že tam stojí, chcel, aby vedela, kam ide. Chcel, aby ho zastavila, pritiahla späť, zobrala domov...

 Ale on bol doma. Rokfort bol prvý a najlepší domov aký kedy poznal. On, Voldemort a Snape, všetci opustení chlapci tu našli domov ... .

 Ginny teraz kľačala vedľa zranenej dievčiny a držala ju za ruku. Harry sa s obrovským úsilím donútil ísť ďalej. Zdalo sa mu, že videl, ako sa Ginny rozhliadla dookola, keď ju míňal, a hádal, či cítila, ako okolo nej niekto prechádza. Ale neprehovoril, ani sa neobzrel späť.

 Hagridova chalupa sa vynorila z temnoty. Nesvietilo sa, nebolo počuť ani zvuky Tesáka škriabajúceho na dvere a štekajúceho na privítanie. Vybavili sa mu návštevy u Hagrida, lesklá medená kanvica zavesená nad ohňom, grilážové hrudky, jeho veľká fúzatá tvár, Ron, ako vracia slimáky, ako mu Hermiona pomáha zachrániť Norberta ... .

 Podišiel ďalej až ku kraju lesa a zastal.

 Medzi stromami sa vznášal húf dementorov; cítil ich chlad a nebol si istý, či bude môcť bezpečne prejsť. Na Patrona už mu nezostávali sily. Už ani nemohol potlačiť triašku. Napriek všetkému, nebude ľahké zomrieť. Každá sekunda, keď dýchal a cítil vôňu trávy a studený vzduch na tvári, bola pre neho cenná. Hlavou mu bežalo, že ostatní majú roky pred sebou, more času, ktorý môžu premárniť a on lipol na každej zostávajúcej sekunde. Uvažoval, či bude vôbec schopný ísť ďalej a zároveň vedel, že musí. Dlhá hra bola na konci, zlatá strela bola chytená, bol čas pristáť na zemi...

 Zlatá strela. Necitlivými prstami prehmatal vrecúško, ktoré mal stále na krku a vytiahol ju.

 Otvorím sa na konci.

 Pozrel na ňu a dych sa mu zrýchľoval. Teraz, keď chcel, aby čas ubiehal pomalšie sa ešte zrýchlil a náhle pochopil tak rýchlo, až sa mu zdalo, že mu to takmer ušlo. Toto bol koniec. Toto bola tá chvíľa.

Pritisol zlatý kov k perám a zašepkal, „Zomriem.“

 Kovová schránka sa otvorila. Trasúcou sa rukou siahol po Dracovom prútiku, zdvihol ho a zamumlal, „Lumos.“

 Uprostred zlatej strely ležal čierny kameň s kľukatou puklinou v strede. Kameň vzkriesenia praskol odhora dolu pozdĺž ryhy predstavujúcej Starodávny prútik. Trojuholník a kruh spodobujúce plášť a kameň však boli stále zreteľne vidno.

 A Harry znovu bez rozmýšľania pochopil. Nemusel ich volať späť, pretože sa k nim zavčasu pripojí. Oni sa nepribližovali k nemu: on sa približoval k nim.

 Zavrel oči a trikrát otočil kameň v ruke.

 Vedel, že sa to stalo, pretože okolo seba začul nepatrné pohyby, ktoré naznačovali, že k nemu po hline pokrytej vetvičkami obklopujúcimi okraj lesa kráčali krehké telá. Otvoril oči a rozhliadol sa dookola.

 Videl, že to nie sú ani duchovia, ani ľudia z mäsa a kostí. Najviac sa podobali Riddleovi, ktorý pred rokmi vystúpil z denníka a zo spomienky sa takmer stala skutočnosť. Boli z omnoho pevnejšej hmoty než duchovia, ale menej než živé bytosti. Kráčali k nemu a každý z nich mal na tvári milujúci úsmev.

 James bol rovnako vysoký ako Harry. Na sebe odev, v ktorom zomrel, vlasy rozstrapatené a našuchorené a okuliare mu sedeli trochu nakrivo, rovnako ako pánovi Weasleymu.

 Sirius bol vysoký a pekný a oveľa mladší, než ho Harry kedy videl. Kráčal s nonšalantnosťou sebe vlastnou, ruky vo vreckách a na tvári úškľabok.

 Lupin bol tiež mladší, oveľa menej ošumelý a jeho vlasy boli hustejšie a tmavšie. Zdal sa šťastný, že je zasa späť na známom mieste, kde sa ako mladý často túlal.

 Lilyin úsmev bol zo všetkých najväčší. Blížila s k nemu, odhodila si vlasy na chrbát a jej zelené oči, úplne rovnaké ako jeho vlastné, naňho dychtivo pozerali, akoby sa nemohla vynadívať.

 „Bol si taký statočný.“

 Nemohol prehovoriť. Upieral na nich zrak a hovoril si, že by tam chcel stáť a dívať sa ňu naveky a to by mu stačilo.

 „Už si skoro tam,“ povedal James. „Veľmi blízko. My sme... na teba veľmi pyšní.“

 „Bolí to?“

 Z Harryho úst vykĺzla táto detinská otázka skôr, než ju mohol zastaviť.

 „Umieranie? Vôbec nie,“ odpovedal Sirius. „Je to rýchlejšie a ľahšie ako zaspávanie.“

 „A on to bude chcieť čo najrýchlejšie ukončiť. Chce, aby bolo po všetkom,“ dodal Lupin.

 „Nechcel som, aby ste zomreli,“ povedal Harry. Tieto slová z neho vypadli, aj keď to vôbec nezamýšľal. „Ani jeden z vás. Mrzí ma to...“

 Hovoril hlavne k Lupinovi , naliehavo..

 „...práve, keď sa ti narodil syn... Remus, mrzí ma to...“

 „Mňa to tiež mrzí,“ povedal Lupin. „Mrzí ma, že ho nikdy nepoznám... ale on bude vedieť, prečo som zomrel a ja dúfam, že to pochopí, že som sa snažil, aby som pre neho vytvoril svet, kde by mohol šťastne žiť.“

 Chladný vánok, ktorý akoby priletel zo stredu lesa, sfúkol Harrymu vlasy k obočiu. Vedel, že mu nepovedia, aby šiel. Musí sa rozhodnúť sám.

 „Zostanete so mnou?“

 „Až do úplného konca,“ povedal James.

 „Oni vás neuvidia?“ spýtal sa Harry.

 „Sme tvojou súčasťou,“ odpovedal Sirius. „Nik iný nás neuvidí.“

 Harry sa pozrel na mamu.

 „Zostaň pri mne,“ povedal ticho.

 A vydal sa na cestu.

 Chlad dementorov ho nepremohol; prešiel pomedzi nich so svojimi spoločníkmi, ktorí pôsobili ako Patronovia, a spolu kráčali okolo starých stromov, ktoré rástli blízko seba, vetvy spletené, korene sa krútili a stáčali až do zeme. Harry si pritiahol plášť tesne k telu a smeroval ďalej do lesa a i keď nevedel, kde presne sa Voldemort nachádza, bol si istý, že ho nájde. Vedľa neho takmer bez zvuku šli James, Sirius, Lupin a Lily, ich prítomnosť mu dodávala odvahu, aby pokračoval v chôdzi.

 Jeho telo a myseľ sa od seba oddelili, jeho končatiny sa pohybovali bez vedomého príkazu, ako keby nebol šoférom, ale len cestujúcim v tele, ktoré mal opustiť. Mŕtvi, ktorí šli vedľa neho, sa mu zdali viac skutoční ako živí ľudia hore. Ron, Harmiona, Ginny a všetci ostatní mu teraz pripadali ako duchovia, keď kráčal smerom ku koncu svojho života, smerom k Voldemortovi...

 Začul buchnutie a šepot: nablízku sa hýbala iná živá bytosť. Harry sa zastavil, rozhliadal sa, pozorne počúval a jeho matka a otec, Lupin a Sirius sa zastavili tiež.

 „Tamto niekto je,“ ozval sa neďaleko drsný šepot. „Má neviditeľný plášť. Mohol by to byť...?“

 Spoza blízkeho stromu sa vynorili dve postavy. Ich prútiky žiarili a tak Harry zbadal Yaxleyho a Dolohova, ako civejú do tmy, presne na miesto, kde stál Harry, jeho matka a otec, Sirius a Lupin. Zrejme nič nevideli.

 „Určite som niečo počul,“ tvrdil Yaxley. „Myslíš, že to bolo zviera?“

 „Ten cvok Hagrid tu choval veľa príšer,“ prehodil Dolohov a obzeral sa cez rameno.

 Yaxley pozrel na hodinky.

 „Čas takmer vypršal. Potter mal hodinu. Nepríde.“

 „A on si bol istý, že príde! Nebude mať radosť.“

 „Mali by sme sa vrátiť,“ navrhol Yaxley. „Zistiť, aký je plán.“

 On a Dolohov sa otočili a zašli hlbšie do lesa. Harry ich sledoval, pretože mu bolo jasné, že ho zavedú presne tam, kam potrebuje. Obzrel sa späť, jeho matka sa naňho usmiala a otec mu povzbudivo kývol.

 Boli na ceste iba pár minút, keď Harry pred sebou zbadal svetlo a Yaxley s Dolohovom vyšli na lúku, kde kedysi žil obludný Aragog. Zvyšky jeho obrovskej siete tu ešte stále boli, ale stádo jeho potomkov smrťožrúti poslali do boja.

 Uprostred čistiny horel oheň, jeho trepotavé svetlo dopadalo na kruh mĺkvych, ostražitých smrťožrútov. Niektorí z nich sa stále skrývali pod maskou, iní ale odkryli svoju tvár. Na okraji kruhu sedeli dvaja obri, vrhali na zem obrovské tiene a ich tváre boli kruté a neotesané ako skala. Harry videl Fenrira, ako číha a ohrýza si dlhé nechty; veľký plavovlasý Rowle si šúchal krvácajúce pery. Videl Luciusa Malfoya, porazeného a vystrašeného a Narcissu s prepadnutými očami plnými obáv.

 Všetky oči sa upierali na Voldemorta, ktorý stál so sklonenou hlavou a bielymi rukami zvieral Starodávny prútik.

 Možno sa modlil, ale skôr v hlave odpočítaval čas a Harry, ktorý stál na kraji čistiny, si nezmyselne predstavil dieťa odpočítavajúce pri schovávačke. Za jeho hlavou sa vo svojej žiariacej očarovanej klietke vznášala ako obludná svätožiara Nagini, neustále sa zvíjala a krútila.

 Keď sa Dolohov a Yaxley znova pripojili ku kruhu, Voldemort zdvihol zrak.

 „Ani náznak, že by tu bol, môj Pane,“ riekol Dolohov.

Voldemortov výraz sa nezmenil. Jeho červené oči horeli vo svetle ohňa. Pomaly vytiahol Starodávny prútik.

 ,,Môj Pane...“

To prehovorila Bellatrix: sedela k Voldemortovi najbližšie, bola rozstrapatená, tvár mala trochu zakrvavenú, ale inak nebola zranená.

 Voldemort zdvihol ruku, aby ju umlčal a ona už neprehovorila ani slovo, iba ho naďalej sledovala s nábožnou úctou.

 „Myslel som, že príde,“ povedal Voldemort svojím vysokým jasným hlasom a oči mal uprené na poskakujúce plamene. „Predpokladal som, že príde.“

 Nikto neprehovoril. Vyzerali rovnako vydesení ako Harry, ktorého srdce divoko vrážalo do rebier, akoby chcelo uniknúť z tela, ktoré on chcel opustiť. Potili sa mu ruky. Dal si dolu plášť a spolu s prútikom si ho strčil do habitu. Nechcel, aby bol v pokušení sa brániť.

 „Zdá sa, že... som sa mýlil,“ povedal Voldemort.

 „Nemýlil.“

 Harry to povedal, ako najhlasnejšie mohol, všetkou silou, ktorú v sebe našiel: nechcel, aby to znelo bojazlivo. Kameň vzkriesenia mu vykĺzol z necitlivých prstov a kútikom oka zazrel, ako jeho rodičia, Sirius a Lupin zmizli, keď sa priblížil k ohňu. V tej chvíli však záležalo iba na Voldemortovi. Bolo to iba medzi nimi.

 No tá predstava zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila. Obri zaburácali, Smrťožrúti sa postavili a vzduchom sa nieslo množstvo výkrikov, vzdychov a dokonca smiechu. Voldemort stuhol na mieste, avšak jeho červené oči vyhľadali Harryho, keď sa k nemu približoval a medzi nimi bol iba oheň.

 A potom niekto zakričal: „HARRY! NIE!“

 Otočil sa. Hagrid bol spútaný a priviazaný k neďalekému stromu. Jeho obrovské telo rozhýbalo vetvy nad jeho hlavou, keď zúfalo bojoval s putami.

 „NIE! NIE! HARRY, ČO TO CHCEŠ...?“

 „TICHO!“ zreval Rowle a jediným mávnutím prútika Hagrida umlčal.

 Bellatrix, ktorá vyskočila na nohy, sledovala pohľadom Voldemorta i Harryho a dvíhala sa jej hruď. Jediné dve veci, ktoré sa teraz pohybovali, boli plamene a had, ktorý sa zvíjal v žiarivej klietke nad Voldemortovou hlavou.

 Harry cítil na hrudi svoj prútik, ale nepokúsil sa ho vytiahnuť. Vedel, že had bol veľmi dobre chránený a že keby sa pokúsil naňho namieriť prútik, zosypalo by sa naňho päťdesiat kliatob. Voldemort a Harry sa na seba stále dívali, Voldemort naklonil hlavu trocha nabok, skúmal chlapca stojaceho pred ním a ústa mu skrivil neveselý úsmev.

 „Harry Potter,“ povedal mäkko. Jeho hlas by v tejto chvíli mohol byť súčasťou praskajúceho ohňa. „Chlapec, ktorý prežil.“

 Nikto zo smrťožrútov sa ani nepohol. Čakali, všetko čakalo. Hagrid stále zápasil s putami, Bellatrix lapala po dychu a Harry si nevysvetliteľne spomenul na Ginny, jej planúci pohľad, dotyky jej úst na jeho...

 Voldemort zdvihol prútik. Hlavu mal stále naklonenú ako zvedavé dieťa, ktoré zvažuje, čo sa stane, ak bude pokračovať. Harry opätoval pohľad červených očí, chcel, aby sa to stalo teraz, rýchlo, kým ešte stál, než stratí kontrolu nad svojím telom, kým odhalí svoj strach.

 Uvidel pohyb úst, záblesk zeleného svetla a zrazu bolo všetko preč.